Slovenské novinárstvo na začiatku národného obrodenia

Význam slovenského novinárstva

V dobe národného obrodenia, najmä v rokoch panovania Jozefa II. (1780 – 1790) sa slovenské novinárstvo dostáva do úplne novej, kvalitatívne odlišnej fázy svojho vývinu. S vytváraním sa národnej kultúry, literatúry a vedy v domácom jazyku, s počiatkami formovania sa novodobého slovenského národa vzniká aj periodická spisba už nie v internacionálnej latinčine, ale v bibličtine, do ktorej čoraz viac a viac prenikajú prvky hovorovej slovenčiny. Od druhej polovice XVIII. storočia až do konca prvej svetovej vojny, vydávanie slovenských novín a časopisov znamená často politicky a kultúrne významnejší čin, ako tomu bolo u iných európskych národov. Slovenské novinárstvo malo po celý čas vedúce postavenie v našom verejnom živote.

V národe, ktorému prichodilo bojovať o svoju holú existenciu, zbavenom v podstate stredných a vyšších škôl s vyučovacím slovenským jazykom, nemajúcom vedeckých a kultúrnych ustanovizní širšieho spoločenského dosahu, žijúcom v silnom sociálnom i politickom útlaku, bývali často redakcie novín a časopisov, kruh ich spolupracovníkov a dopisovateľov, významným strediskom národného života. Stránky novín i pri stupňujúcej sa cenzúre a rôznych represáliách zo strany vládnucej triedy, boli často našou významnou verejnou tribúnou a to napriek tomu, že naše noviny a časopisy mávali málo predplatiteľov, dopisovateľov i čitateľov.

Charakteristika osvietenského obdobia v Uhorsku

Obrodenecké hnutie, také významné aj pre rozvoj slovenskej periodickej a neperiodickej tlače, patrí do tzv. osvieteneckého obdobia. Pod týmto názvom označujeme poslednú tretinu osemnásteho storočia. Vtedy vrcholia snahy habsburgovcov o vytvorenie silnej centralistickej absolutistickej vlády. Uhorsko sa dostáva po stránke hospodárskej a politickej do polokoloniálneho postavenia k rakúskym zemiam, stáva sa priamo závislým od rakúskeho kapitálu. V Uhorsku sa začínajú vytvárať prvé kapitalistické spoločenské vzťahy, ktorých prejavom je aj zakladanie prvých manufaktúr na slovenskom území. (V Šaštíne r. 1736, v Holíči r. 1741 atď.) a na druhej strane úpadok produktivity nevoľníckej práce a vážne narušenie prosperity poľnohospodárstva, ktoré malo v spoločenskej výrobe hlavný význam. Zisky z veľkostatkov zostávajú v rukách zemepánov, pričom sa situácia poddaných roľníkov neustále zhoršuje.

Ešte v čase panovania Jozefa II. v Uhorsku doslovne vládlo 75.000 šľachtických rodín, kým napr. v tej istej dobe vo Francúzsku – štyri razy väčšej vládlo iba 28.000 šľachtických rodín. Vtedy sa vo verejnom uhorskom živote nezeman nemohol uplatniť a okrem niekoľkých zemanov, kňazov a kléru všeobecne, nikto tu vlastne vyšším vzdelaním nevynikal. Nevoľný ľud bol negramotný a chudobnejšie zemianstvo tiež. Nespokojnosť ľudu, strach pred roľníckymi vzburami, ako aj zlá finančná situácia, prinútila Máriu Teréziu k uskutočneniu istej poľnohospodárskej reformy aj proti vôli šľachty. Vonkajším prejavom tejto reformy bol urbár vydaný v januári roku 1767. Mal stanoviť maximálnu mieru vykorisťovania poddaných, pritom však rešpektoval úplné feudálne vlastníctvo pôdy a odstraňoval iba najkrikľavejšie prehmaty zemepánov voči poddaným.

Vláda Jozefa II.

Reformné hnutie vyvolané potrebami osvietenského absolutizmu vrcholí v Uhorsku v čase panovania Jozefa II.

Do Uhorska sa za panovania Jozefa II. čoraz mocnejším prúdom dostáva západná osvietenecká filozofia a literatúra, zdôrazňuje sa náboženská znášanlivosť a racionalizmus. Do služieb ideológie jozefinizmu sa stavajú vysoké školy, generálne semináre, ba aj učené spoločnosti, ktoré vznikajú nielen v centrálnych mestách, ale aj vo vidieckych sídlach. Nová školská sústava – uprednostňovanie takých vied, ako matematiky, mechaniky, chirurgie, zmenilo od základov starý charakter cirkevnej školy. Občiansky zákonník, hlásajúci rovnosť ľudí pred súdom, zriaďovanie štátnych úradov, ktoré mali likvidovať stoličnú samosprávu ovládanú zemanmi, odstránenie stupídnej jezuitskej cenzúry, o náboženských a sociálnych reformách už ani nehovoriac, to všetko priťahovalo k jozefinizmu aj príslušníkov slovenskej maloburžoáznej a dedinskej inteligencie.

V mestách Horného Uhorska bol slovenský živel zastúpený hlavne medzi remeselníkmi, drobnými kramármi i faktormi. Z dedinskej inteligencie to boli najviac učitelia a farári. Z týchto vrstiev vtedy pochádzalo aj najviac predplatiteľov a čitateľov slovenskej spisby. Pre rozvíjanie národnej kultúry boli vtedy dosť nepriaznivé podmienky. Slováci stratili v 18. a v 19. storočí šľachtu, strácali aj nižšie zemianstvo, (bohatší mešťania boli Nemci), a tak zápas o rozvoj národnej kultúry, literatúry a novinárstva sa sústredil hlavne na chudobné vrstvy inteligencie a mešťanov. Navyše Slovákom vtedy veľmi chýbalo vlastné hlavné mesto, ktoré by bolo súčasne ich významným kultúrnym strediskom.

Veľkú zásluhu na šírenie vzdelanosti, na vydávaní umeleckej a vedeckej spisby, ako aj na rozvoji novinárstva, mali vtedy na Slovensku učené spoločnosti (Malohontská učená spoločnosť, Banskobystrická Societas slavica založená roku 1785, Ambrózyho latinská učená spoločnosť v Banskej Štiavnici atď.). Ich pokračovateľom bolo Slovenské učené tovaryšstvo so sídlom v Trnave (1792) so svojimi „pobočnými stánkami“ v Prešove, Solivare a inde, ako aj Literárna spoločnosť banského okolia založená Bohuslavom Tablincom roku 1809. Toho istého roku vznikla aj Erudita Kis-Hontensis (Učená spoločnosť malohontská). Najvýznamnejšou z nich bola Společnosť českoslovanská založená mladými štúrovcami roku 1827.

Vláda Jozefa II. mala nielen pozitívne, ale aj tienisté stránky. Jeho absolutistickému centralizmu v štáte nevyhovovalo stoličné zriadenie, ktoré bolo v rukách opozičnej šľachty, ale ani latinčina. Preto sa snažil o zavedenie nemčiny ako jediného úradného jazyka v mocnárstve. Tieto jozefínske germanizačné snahy vyvolávali odpor maďarskej šľachty a meštiactva a podnietilo rozvíjanie maďarského nacionalizmu, ktorého cieľom bolo zavedenie maďarčiny ako úradnej a vyučovacej reči v Uhorsku. Maďarský nacionalizmus neuznával národné práva nemaďarských národností, ktoré sa bránili vytváraním vlastného národne -uvedomovacieho a národne – obranného hnutia. Jeho prejavom bolo aj vydávanie početných národne – obranných spisov slovenských vzdelancov protestujúcich proti stále silnejúcej a násilnej maďarizácii. (Matej Bel, Samuel Timon, Adam František Kolár, Ján Severini, Juraj Papánek, Juraj Sklenár, Samuel Hojč, Ján Chalupka atď.) Títo autori posilňovali slovenské národné povedomie a informovali svojich čitateľov aj o slávnej minulosti predkov – hlavne o kultúrnom odkaze Veľkomoravskej ríše. Vtedy tiež energicky bránili slovenský jazyk a poukazovali na jeho slovné bohatstvo a kultivovanosť. Vtedy začali aj prvé pokusy o vytvorenie spisovnej slovenčiny.

Sloboda tlače a cenzúra

S osvieteneckou literatúrou a s novinárstvom sa spája aj dôležitý patent Jozefa II. z 11. júna 1781, ktorým bola vyhlásená takmer úplná sloboda tlače – hlavná to podmienka slobodného vedeckého bádania. Išlo o jednu z významných občianskych slobôd. Po vydaní tohto patentu sa začalo v habsburskej monarchii vydávať v porovnaní s minulosťou, oveľa viacej osvetovej, popularizačno-vedeckej literatúry, vedeckých spisov, almanachov, brožúr, ale aj novín a časopisov. Podľa nariadenia Jozefa II. sa noviny a časopisy, spolu s inými kratšími tlačivami, zaraďovali do tej kategórie, ktorú bolo potrebné čo najrýchlejšie cenzurovať a dať do tlače. Súviselo to zo snahou vlády postaviť novinárstvo do služieb jozefínskej osvietenecko-absolutistickej ideológie. Po roku 1781 vychádzalo vo Viedni 22 nových periodík, pričom v celej monarchii vtedy vychádzalo 50 novín. Okrem Viedne sa vtedy strediskom novinárstva stala aj Bratislava.

Pravda, ani za Jozefa II. nebola úplná sloboda tlače, pretože táto podliehala rozličným obmedzeniam. Vtedy sa vytvorila jediná Ústredná cenzúrna komisia vo Viedni, ktorej rozhodnutia boli záväzné pre celú monarchiu. Okrem toho sa v štáte vytvorili osobitné úrady pre cenzúru kníh podriadené zemským vládam. Cenzúra za Jozefa II. robila rozdiel medzi vedeckými dielami, ku ktorým bola benevolentnejšia a medzi spismi určenými pospolitému ľudu, ku ktorým bola prísnejšia. Panovník tu prísne zakázal kritiku katolíckej cirkvi. Pozoruhodný je tretí bod tohto nariadenia, že kritika, voči vysokopostaveným osobám, vrátane panovníka, nemá byť zakázaná, pravda len vtedy, keď sa autor pod ňu podpíše. Život však ukázal, že táto panovníkova “veľkorysosť" a “sloboda kritiky" sa stala len prázdnou proklamáciou, lebo sa to nedodržiavalo. Jozefínske cenzúrne predpisy mali príliš všeobecný charakter a preto pripúšťali aj dvojstranný výklad. To umožňovalo cenzorom postupovať podľa vlastnej vôle a požiadaviek. Preto sa aj často stávalo, že čo jedna cenzúra zakázala, druhá povolila.

Patent Jozefa II. o slobode tlače priniesol novinárstvu v monarchii isté uľahčenie a umožnil jeho rozvoj. Za panovania jeho nástupcu Leopolda II. (1790 – 1792) sa situácia zmenila k horšiemu. Cisársky výnos Leopolda II. z 13. septembra 1790 – stornoval všetky vyhlášky a nariadenia Jozefa II. týkajúce sa cenzúry kníh, brožúr a novín. Bola zakázaná akákoľvek kritika štátnej a cirkevnej moci a to “v záujme zachovania všeobecnej spokojnosti". Zo zahraničného spravodajstva periodiká smeli uverejniť len to, čo už predtým bolo publikované v úradných novinách – Wiener Zeitung. Po smrti Leopolda II. roku 1795 vyšiel vo Viedni General – Zenzurverordung (Generálny cenzúrny poriadok), ktorému podliehali všetci cenzori. Roku 1829 vo Viedni vydali nové, oveľa prísnejšie cenzúrne predpisy, ktoré vzbudili veľký odpor maďarskej šľachty.

V dobe panovania Jozefa II. cenzúru v Bratislave vykonávala Kráľovská uhorská miestodržiteľská rada. Jej podriadeným orgánom bol magistrát mesta. Až po predložení rukopisu čísla tomuto úradu dával poverený mestský radca povolenie k vytlačeniu novín. Keď sa Miestodržiteľská rada roku 1784 musela presťahovať z Bratislavy do Budína, zverila cenzúru miestnych novín magistrátu. Pre maďarské noviny Magyar Hirmondó bol ako cenzor určený Michal Vancsay, pre nemecké Pressburger Zeitung Karol G. Windisch a pre slovenské Baltazár Schutz. Smernice, ktoré dostali pre svoju prácu od Miestodržiteľskej rady boli veľmi stručné. Podľa nich mali zabrániť tomu, aby sa v novinách nevyskytli urážky cisárskeho veličenstva a vlády, aby sa v nich nepísalo proti “dobrým mravom" a katolíckemu náboženstvu. Cenzori boli povinní každý týždeň predkladať mestskej rade správu o výsledku svojej cenzúry. Tieto ich materiály sa však v mestskom archíve nezachovali.

Miestodržiteľská rada sa však neuspokojovala len s týmto všeobecným ustanovením o cenzúre, ale dávala cenzorom aj dočasné a príležitostné pokyny. Slobodu Prešpurských novín obmedzuje napr. tak, že im zakazuje uverejňovať vlastné komentáre, poznámky a vysvetlivky k panovníckym dekrétom a nariadeniam. Pritom im tiež nedovoľuje, aby takto komentované správy a články preberali z viedenských, alebo z iných novín. Až po dlhých bojoch sa podarilo redaktorom vymôcť si aspoň to, že panovník svojím prípisom zo dňa 24.1.1786 povoľuje miestnym novinám otláčať články z viedenských novín, čo sa však nevzťahuje na noviny vychádzajúce v Brne.

Miestodržiteľská rada potom ešte sprísňuje cenzúrne inštrukcie a obmedzuje hlavne zahranično-politické spravodajstvo novín. Zakazuje písať o všetkom, “čo by smerovalo proti cudzím mocnárom, proti spoločnosti, alebo súkromným osobám". Toto nariadenie schválne formulované všeobecne, umožňovalo vyšším cenzúrnym orgánom vždy zasiahnuť. Aby miestnym cenzorom neunikli články nevyhovujúceho režimu, miestodržiteľská rada nariadila dodatočné predkladanie novín, ktoré museli cenzori prikladať ku svojim týždenným správam vo dvoch exemplároch. Tým sa vlastne vykonávala aj kontrola práce miestnych cenzorov.

O dva roky neskoršie Miestodržiteľská rada v Budíne zakazuje novinám prinášať správy o pohyboch a rozložení vojska, nedovoľuje im uverejňovať návrhy na nový spôsob spievania pašií v kostole, zakazuje kritiku zemianskeho stavu a pod. Ako vidieť zakázaných vecí bolo toľko, že redaktor často nevedel čo smie a nesmie písať, a to tým viac, že predpisy priamo umožňovali cenzorovi nájsť si spôsob na potláčanie akéhokoľvek slobodnejšieho prejavu, kritiky štátneho zriadenia, vnútornej i zahraničnej politiky vládnucej triedy. Ešte prísnejšie postupovala cenzúra o niekoľko rokov neskoršie, keď sa prebúdzajúce národné povedomie maďarské a slovenské dostáva do zápasu s centralizačnými snahami viedenskej vlády.

Slovenské noviny a časopisy

Najstaršími slovenskými novinami boli Nowiny o rolním a polním hospodářstwí.

Predpokladá sa, že medzi Nowinami o rolním… a novými Prešpurskými novinami je nepriama súvislosť. Iba po neúspechu s vydávaním českej verzie Nowín o rolním… bolo totiž 23. marca 1783 ohlásené tlačou, že budú v Bratislave vychádzať nové slovenské tzv. Prešpurské noviny, ktorým nepochybne tento hospodársky tlačový orgán pripravil vhodnú pôdu medzi slovenskými čitateľmi.

Od roku 1785 vychádzal významný kultúrny mesačník Staré noviny literního umění učenej spoločnosti Societas slavica, ktorý popularizoval výsledky vedy.

Po smrti Jozefa II.

Po smrti Jozefa II. bola politika novinám prísne zakázaná, čo im odoberalo ich životnú podstatu. Vládnuca trieda nemilosrdne cenzurovala aj politické komentáre. Do nového, devätnásteho storočia vstupujú Slováci za takýchto okolností bez jediných vlastných novín, alebo časopisu.